Keď emócie vyjdú do ulíc

Pred časom, v sobotu za bieleho dňa, som kráčala zo Sídliska Žitava smerom do centra mesta. Za sebou som začula krik, ktorý sa stupňoval. Keď som sa otočila, uvidela som mladého muža, ktorý na mňa kričal a bežal ku mne.

K fyzickému kontaktu našťastie nedošlo. Príjemná situácia to však nebola.

Nikdy by som si nepomyslela, že práve vo Vrábľoch, v malom meste, kde žijem takmer celý život, zažijem takúto situáciu.

Ako som to vnímala

Keď za vami na ulici kričí neznámy muž a približuje sa k vám, v tej chvíli neriešite jeho motiváciu. Premýšľate nad tým, či ste v bezpečí a či sa situácia nebude ďalej stupňovať.

Aj preto som sa rozhodla incident oznámiť. Vec bola postúpená príslušnému oddeleniu Policajného zboru, ktoré ju aktuálne rieši.

Keď som sa neskôr o svojej skúsenosti rozprávala s dvomi kamarátkami, obe mi nezávisle od seba povedali, že zažili niečo podobné.

Mirka, Lucka, ďakujem za vypočutie, pochopenie a otvorenosť. Prekvapilo ma, koľko žien v mojom okolí má podobnú skúsenosť.

Aj to je jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla o incidente hovoriť verejne.

O takýchto veciach treba hovoriť

Nechcem verejne odsudzovať konkrétneho človeka.

Chcem však povedať, že nie je v poriadku kričať na človeka na ulici a správať sa spôsobom, pri ktorom sa cíti ohrozený.

Nechcem, aby sme si na podobné správanie zvykli alebo nad ním mávli rukou. Každý by sa mal v uliciach svojho mesta cítiť bezpečne.

Pre mňa to bola nepríjemná skúsenosť. Idem však ďalej silnejšia a ešte viac presvedčená, že záleží na tom, aké mesto spolu tvoríme a ako sa v ňom k sebe správame.

Romana Štefunková